Slová, ktoré zabíjajú - Slová, ktoré zabíjajú

Pozrel sa do jej chladných očí. Nikdy v nich nevidel ani náznak citov, vždy boli prázdne ako oči mŕtvej ryby. Zvykol si.
Usmiala sa, ak sa to dalo nazvať úsmevom. Tvár sa jej roztiahla, pripomínala skôr vrčiace zviera, medzi bledými perami sa jej zaleskli ostré zuby. Zvykol si.
Prešiel bruškami prstov po chorobne svetlej pokožke. Nehriala. Zvykol si.
Vo výstrihu jej presvitali modrasté žily. Bola pekná akýmsi zvláštnym spôsobom. Zvykol si.

Látka červeného saténu pomaly skĺzla z postele. Takí ako ona sa vyžívali v luxuse. Sledovala ho, pozorne ako šelma na love, zarývala doňho svoje bezvýrazné oči. Vystrel k nej ruku. Pochopila. Pritiahla sa bližšie a začala mu po nej kĺzať jazykom. Neláskala. Hľadala. Netrvalo dlho a cítil, ako sa mu do svalu zarýva dvojica ostrých zubov. Teplá krv začala z raniek pomaly vytekať, vpíjala sa do saténu a kreslila po jeho predlaktí obrazce. Nadýchla sa, keď zacítila vôňu tmavočervenej tekutiny. Zachvela sa. Vzrušením? Možno. Jazyk znovu prešiel po koži. Neláskala. Kŕmila sa.

Nepríjemne chladila. Ani teplo iného tela ju nedokázalo zohriať. Chlad smrti. Zvykol si.
Spala. Ani vtedy nevyzerala zdravo. Nevyzerala dokonca ani ľudsky. Zvykol si. Zaspal tiež.

Nedokázal žiť bez nej. Chýbal by mu jej vrčivý hlas. Jej mŕtvy pohľad. Studená pokožka. Bolesť, ktorú dokázala skĺbiť s rozkošou, akoby tie dva pocity boli dvojčatá. Nedokázal žiť s ňou. Bál sa jej neľudského vrčania. Jej prázdnych oči. Chladu. Rozkoše, ktorú dokázala skĺbiť s bolesťou. Nedokázal žiť.

Vedel, čo môže urobiť. Jemu to pomôže. Ju to možno zmení. Ale čo by sa dostalo do jej srdca? Do svalu, ktorý už prestal plniť svoju funkciu. Zabije ho, ak to povie. Zabije ho, pretože vo vnútri sa bojí ešte viac, než on. Pobozkal ju. Naposledy. Potom sa pozrel do jej očí, do tých dvoch mdlých bodov črtajúcich sa na bledej koži. A povedal to.

Sedela na posteli. Skrčená ako malé dieťa, zavreté v tmavej izbe. Ten pocit nechápala. Trýznil ju. Spaľoval jej vnútro, mrazil jej dušu. Plakala? To predsa nebolo možné. Natočila hlavu na bok, ako netvor, či možno krehká kvetina? Jej telo pokrývali šarlátové potôčiky krvi. nepatrila jej. Dotkla sa bezvládneho tela vedľa seba. Nebol ako iní. V jeho tvári bol úplný pokoj a čosi...čosi čo ju bolelo ešte viac. Spomienka na tie dve hlúpe slová. Môže nesmrteľný umrieť? To ona chcela práve teraz. Bála sa, pretože jej otvoril oči. Bála sa tých dvoch slov, pretože ich po prvý krát pochopila. Až keď umrel jej rukou.

Dve slová. Slová, ktoré zabíjajú. ,,Milujem ťa.“

-1. Kapitola || 1. Kapitola

Slová, ktoré zabíjajú